Keď sme sa rozhodovali pre psíka, ktorého chceme mať doma, po skúsenostiach s chovom jazvečíkov sme si vysnívali pokojného veľkého psa, ktorý by bol okrem iného aj priateľský k deťom :-). Návrh padol na dve plemena: slovenský čuvač alebo tibetská doga, ktorých fotky nám učarovali v Atlase psov s tým rozdielom, že "naživo" sme dovtedy žiadneho tibeťaka nevideli :-). Dozvedeli sme sa, že chovateľská stanica je len niekoľko kilometrov od nás. Na Veľký piatok sme sa dovolali Martinke Hudcovicovej a ten istý deň sme ich išli aj navštíviť. Chceli sme sa len informovať a pozrieť si psíkov, ale keď sme uvideli pri bránke nastúpených tibeťakov v plnej kráse, bolo rozhodnuté.

Na našu JOMO, Jomku, Jomindu, ako jej hovoríme (úprimne: niekedy aj ohava), ktorá sa narodila 13.12.2007 sme čakali celý rok, ale stálo to za to - bola to láska na prvý pohľad: aj keď sme pôvodne uvažovali nad čiernym šteniatkom, nakoniec sme si domov odniesli modrú Jomku.

Bolo to veľmi dominantné šteniatko a počas výchovy dosť často vystrkovalo rožky, ale dobrá vec sa podarila. Teraz je z nej sebavedomý múdry a spoľahlivý člen rodiny. Je presne taká ako sa o nich píše: nedôverčivá voči mužom a priateľská k deťom a ženám. Zaujímavý je aj fakt, že akokoľvek by "nemusela" nejakého konkrétneho človeka, nezačne sa k nemu správať nepriateľsky, ak vojde do dvora s dieťaťom. Svoju rodinu miluje, aj keď je veľmi zdržanlivá v prejavoch lásky. Ale čím je staršia, tým je hravejšia a niekedy sa vie blázniť ako malé šteniatko.

Je to výborný strážca rodiny a majetku a na prechádzkach, nech už sme kedykoľvek, sa jej dostáva zaslúženého obdivu. Najlepšie to bolo naposledy v Pražskej zoo, keď sme sa každú chvíľku museli zastaviť a odpovedať na zvedavé otázky a komplimenty. Detičky sa s našou medvedicou chceli fotiť a ona sa nechala s maximálnou dôstojnosťou a trpezlivosťou.

Niekedy z nej mávame pocit, že vie čítať myšlienky a niekedy nás rozčuľuje svojou tvrdohlavosťou a vlastným názorom na vec. Ale v živote by sme ju nevymenili ani za poslušného komisára Rexa.

Najobľúbenejšie miesto na oddych je v kuchyni pod kuchynskou linkou práve keď sa varí, alebo na chodníku na dvore, keď sa po ňom z nejakého dôvodu musí viackrát prechádzať :-). Naučili sme sa robiť veľké kroky v prípade, keď je treba prekročiť pokojne odpočívajúceho obra.

Nie je to pes, ktorý by sa dal ľahko vycvičiť, ale my sme sa o to ani nijak zvlášť nesnažili. Jediný povel, ktorý dokonalo ovláda (naučila sa to v priebehu desiatich minút) je "popros". Vyzerá to tak, že vám položí svoju veľkú ťažkú labu na koleno (v prípade dieťaťa ju len zdvihne do vzduchu). Nijaké "sadni - ľahni". Možno ešte "dones", ale to len v prípade, ak sa chce hrať a týka sa to výhradne hračky. Nevadí nám to, pretože v prípade tibeťakov to naozaj nie je podstatné.

S ostatnými psami sa znáša veľmi dobre, pokiaľ nie sú na jej teritóriu. Ako náhle dostane "miesto", začne ho strážiť a znesie tam jediného štvornožca, ktorým je jej tiež modrá sestrička Khyi-Mo Gangkar, ktorá sa v civile volá Tyra (Tajra). Kedykoľvek sa s Tyrou stretnú, vždy je to pre obidve zážitok: musí to byť fajn môcť blázniť sa s niekým seberovným.

Chodievame aj na výstavy a Jomkine prvé krôčiky po výstavnom koberci boli na začiatku dosť ťažké. Ale ako náhle pochopila, že treba sa len niekoľkokrát prebehnúť, ukázať zúbky a chvíľku stať vo výstavnom postojí, nemáme s ňou v tomto smere žiadny problém. Ona už totiž vie, že potom jej všetci dajú svätý pokoj a bude sa môcť vrátiť domov a ležať tam na chodníku. Kedykoľvek ju vidím stáť v kruhu, viem na čo myslí: ešte zuby, prebehnem sa, chvostík hore a je to v suchu.

Výstavné úspechy máme nasledujúce: 5x výborná, 4x CAC, 1x r.CACIB, Klubový Junior Šampión 2009, Slovenský šampión. Okrem iného, na Svetovej výstave psov 2009 v Bratislave sa nám podarilo získať veľmi pekné tretie miesto v otvorenej triede, na čo sme hrdí.

Názov našej chovnej stanice - JOMOLHARI - pochádza od mena posvätnej hory v Tibete. Vybrali sme si ho preto, že sa podobá na meno našej tibetskej slečny a dúfajme aj zakladateľky nášho chovu :-).